Marián Ďurech
Martin
*14.2.1950

Pätorka v žiackej knižke neveští nič dobré. Keď sa však spoja hneď dve vedľa seba, znamenajú v kolobehu žitia akúsi výzvu na poohliadnutie sa za doterajšími činmi a výsledkami svojej práce. Tento čas prišiel aj pre Mariána Ďurecha z Martina, ukrytého krížovkára, ktorý pôsobí na autorskom poli už desiatky rokov. Ku krížovkám ho priviedla náhoda.
"Otec v roku 1959 za akúsi krížovkársku súťaž vyhral darčekový kôš. Bola to vtedy veľká vzácnosť a tak ma zaujímalo čo sú to vlastne krížovky zač. Otec ma zasvätil do prvých tajov, avšak po čase ma to prestalo baviť." Do popredia sa dostali Beatles a Mariánova vášeň - gitara. So skupinou Hermes muzicíroval počas celého študentského obdobia a chvíľu aj po ňom. Kapela skúšala v dome Martina Benku, ktorý navyše sám vyrábal husle a podporoval aj iné než výtvarné žánre umenia. Ku krížovkám sa Marián vrátil neskôr. Po založení rodiny začal pracovať v Pozemných stavbách v Žiline a čas pri ceste vlakom si krátil práve lúštením krížoviek. Zo zvedavosti sa v Lišiaku pokusne zapojil do náročnej krížovkárskej ligy, kde zistil, že krížovky (dokresľovky) sa lúštia aj inak, než to vedel od otca. Už v nasledujúcom ročníku vylúštil všetky. "Aj keď som ligu nevyhral, bol to pre mňa veľký osobný úspech, lebo som ju dokázal skončiť." Jeho prvotiny sa začali objavovať v podnikovom časopise a keď sa v roku 1978 objavil oznam o obnovení krúžku Jánošík v Žiline, krížovky dostali jasnú zelenú. Chýbajúca aktivita na domácej pôde ho však spolu s ostatnými priateľmi na Turci Jozefom Stollárom, Jánom Matiaškom, Ruženou Gašparíkovou, Petrom Portelekym a Jozefom Švabčíkom podnietila v roku 1979 v založenie martinského krúžku, v ktorom zotrváva dodnes. V prvých rokoch navyše preberá vedúce žezlo a spolupracuje na vydávaní časopisu VIEM?, ROHÁČ a neskôr ŠARKAN. V roku 1984 organizuje s kolegami s krúžku prvý Novoročný turnaj a aj na tom tohtoročnom mal svoj autorský podiel.
Svojou náturou je ojedinelým človekom a na prvý pohľad by o ňom každý povedal, že je to taká normálna osôbka. O sebe hovorí veľmi nerád a dozvedieť sa niečo z jeho súkromia je skôr zázrak. Ešte že má veľa dobrých priateľov, ktorí pomohli pozrieť sa na Mariána Ďurecha aj z druhej strany. Je veľmi obetavý nielen v bežnom živote, ale aj vo svojej súčasnej práci s mladistvými vo výchovno nápravnom ústave. Tí ho navyše majú radi, lebo na nich nikdy nekričí a má pre nich vždy pochopenie. V kritických situáciách má však vždy poruke dobrú výhovorku, že ho bolí hlava a to najmä vtedy, keď mu to nejde pri lúštení. Aj preto sa často vyhovára že nemôže navštíviť niektoré krížovkárske turnaje. Je to totiž taký dedko, ktorému sa často nechce všetko. "Nuž najprv som na turnaje ťahal ostatných ja, lebo vtedy sa nechcelo im. Teraz keď je tej energie menej, musia ťahať oni mňa." Napriek tomu sa o ňom vie, že je to zarytý nefajčiar, aj keď kedysi dávno fajčil. Ako šofér nemá rád bicyklistov a na chuť si príde keď má pred sebou internet / in fernet. Marián Ďurech ako človek je veľký nielen duchom ale i srdcom. A nielen tým valentínskym (14.2.).

 
S Martinom Benkom, ktorý podporoval mnohých začínajúcich umelcov 
 
1982 Žilina - Majstrovstvá Slovenska družstiev
zľava Jozef Stollár, Dušan Fízelk, Jozef Švabčík a Marián Ďurech
1989 - spomienka na 10.výročie krúžku na Jahodníkoch